Sibírsky husky

Krajina pôvodu

Rusko

Klasifikácia FCI

Skupina 5: Špice a primitívne plemená
Sekcia 1 – Severné saňové psy
Bez pracovnej skúšky.

Výška

Psy: 53,5 – 60 cm
Suky: 50,5 – 56 cm

História v skratke

Pôvod sibírskeho huskyho siaha pravdepodobne ku kočovnému kmeňu Čukčov, ktorí mali psy veľmi podobné dnešným huskym a využívali ich na ťahanie bremien. Títo psi s nimi spávali aj v ich príbytkoch a boli skrátka plnohodnotnými členmi rodiny. Keď na Aljaške vypukla zlatá horúčka, boli tieto psy dovezené do Severnej Ameriky, kde si ľudia čoskoro všimli ich silu a vytrvalosť. Spočiatku psy, ktoré v roku 1909 priviezol obchodník s kožušinami William Goosak, vyvolávali posmech, no keď po absolvovaní pretekov s názvom „All Alaska Sweepstakes“ skončilo jeho záprahové družstvo na treťom mieste, jeho (v porovnaní s aljašskými malamutmi) menšie psy vzbudili veľkú pozornosť. Nielenže boli mimoriadne vytrvalé, ale dokázali utiahnuť aj niekoľkonásobok svojej telesnej hmotnosti. Za zmienku stojí aj ich výborný orientačný zmysel. O niekoľko rokov neskôr sa začalo plemeno oficiálne formovať, pričom pri jeho zrode stál Leonhard Seppala (viac sa o ňom dočítate nižšie v zaujímavostiach) práve so psami W. Goosaka. Prvý oficiálny štandard plemena bol spísaný v roku 1930 a v súčasnosti sa sibírsky husky teší celosvetovej obľube.

Povaha

Hoci je sibírsky husky obľúbeným rodinným psom, má to svoje ALE. Pôvodne ide o pracovné plemeno, ktoré k svojej spokojnosti potrebuje veľké množstvo pohybu a aj fyzické zamestnanie. Ak jeho túžba po práci nie je naplnená, nájde si zamestnanie sám – a to sa majiteľovi určite páčiť nebude. Je vhodný na celoročný pobyt vonku, no rozhodne tam nebude chcieť byť sám – je to svorkové zviera a ideálne je, ak má parťáka rovnakého plemena alebo podobného temperamentu. Aj tak však potrebuje intenzívny kontakt so svojou „dvojnohou“ rodinou a každodenný pohyb – ideálny je canicross, bikejoring, skijoring či ťahanie vozíka alebo saní. 

Ocení aj každodenné dlhé prechádzky v členitom teréne. Husky veľa nešteká, zato často vyje, čo je potrebné brať do úvahy, ak bývate v hustejšie obývanej oblasti. Určite to nie je strážny pes – naopak, cudzích ľudí rád víta a zahrnie ich svojou náklonnosťou. Voči svojej rodine však zostáva verný a veľmi citovo naviazaný, miluje fyzický kontakt. Pozemok, na ktorom sibírsky husky žije, musí byť dobre zabezpečený – ide totiž o vytrvalého útekára (prelieza, preskakuje aj podhrabáva sa) a má silný lovecký inštinkt. Výchova huskyho musí byť dôsledná a treba počítať s tým, že toto plemeno je síce veľmi oddané, no má vlastnú hlavu a svojho pána rado skúša (najmä psy – samce bývajú dominantné).

Srsť a sfarbenie

Sibírsky husky má odolnú srsť s hustou podsadou, ktorá ho udržiava v teple aj v mrazoch, pričom pĺznutie býva veľmi intenzívne. V tomto období je potrebné dôkladné vyčesávanie, pokojne aj každý deň. Čo sa týka sfarbenia, u sibírskeho huskyho panuje veľká variabilita – od bielej, cez sivú až po hnedú a čiernu. Práve kombinácia týchto štyroch farieb sa vyskytuje najčastejšie, no môžeme sa stretnúť aj s rôznymi odtieňmi, znakmi a kombináciami. Za zmienku stojí aj farba očí niektorých huskyov – často býva modrá (jedno alebo obe oči).

Zdravie

Sibírsky husky patrí všeobecne medzi najzdravšie plemená psov. Len zriedkavo sa u nich stretávame s ochoreniami kĺbov. V chove je však potrebné sledovať očné ochorenia (najmä progresívnu atrofiu sietnice a sivý zákal). Toto plemeno sa dožíva pomerne vysokého veku.

Vedeli ste, že…

Keď v meste Nome na Aljaške v roku 1925 vypukla epidémia záškrtu, bolo nevyhnutné dopraviť zo Seattlu sérum pre choré deti. Bolo potrebné zorganizovať „štafetu“ psích záprahov, ktoré zvádzali boj s časom aj detskými životmi. Sérum bolo letecky prepravené zo Seattlu do mesta Anchorage, z Anchorage vlakom do mesta Nenana, no kvôli nepriaznivému počasiu bolo nutné použiť ako ďalší dopravný prostriedok práve psie záprahy. Nórsko-fínsky musher Leonhard Seppala mal za úlohu prejsť so sérom najnebezpečnejší úsek trasy. Jeho záprah viedol pes Togo, jeho najobľúbenejší pes. Hoci posledný úsek absolvoval Gunnar Kaasen s vedúcim psom Baltom (ktorý bol následne oslavovaný ako hrdina), bez schopností a neuveriteľného výkonu psa Toga by sa sérum ku Gunnarovi a následne do mesta Nome nikdy nedostalo. Práve psy z chovu L. Seppalu boli mimoriadne cenené a Togova krv dodnes koluje v mnohých huskyoch po celom svete.