Akita inu

Akita inu je hrdý, vznešený a sebavedomý pes. Najväčší z japonských špicov je národným pokladom a kultúrnou pamiatkou.

Krajina pôvodu:
Japonsko

Zaradenie FCI:
Skupina 5: Špice a primitívne plemená
Sekcia 5: Ázijské špice a príbuzné plemená
Bez pracovnej skúšky.

Výška:
Psy – 67 cm
Sučky – 61 cm
Povolená odchýlka ± 3 cm.

História v skratke

Predkovia akita inu sprevádzali japonských kočovníkov – domorodý národ Ainov – po celej krajine už približne 5000 rokov pred n. l. Ich úlohou bola ochrana rodiny a lov veľkej zveri (medvede, jelene a pod.). Tieto psy však boli pre svoju húževnatosť a odolnosť menšie než dnešné akity. Keď veľkej zveri v Japonsku rapídne ubudlo, hľadalo sa pre akity nové uplatnenie. A tak sa začalo obdobie psích zápasov, na ktoré boli potrebné väčšie a krvilačnejšie psy. Začalo sa kríženie s plemenom tosa inu a s mastifmi. V dôsledku tejto „zábavy“ plemeno výrazne utrpelo a nízky počet jedincov zostal v provincii Akita.

V roku 1908 prišiel zákaz psích zápasov a plemeno začalo doslova prosperovať, pretože sa začal presadzovať chov psov s kvalitou pôvodných akít (tie sa vtedy vyskytovali v meste Ódate). V roku 1931 vyhlásil japonský cisár plemeno za národnú pamiatku a akity slúžili ako spoločenské psy japonských cisárov a samurajov. Dokonca boli vydané zákony na ich ochranu a vznikli aj návody, ako sa k akitám správať a ako s nimi hovoriť.

Druhou ranou a úplným zvratom pre plemeno bola druhá svetová vojna, počas ktorej sa stratilo veľké množstvo chovateľských spisov a srsť akít sa používala na výrobu kožušín pre japonských vojakov. Akity podliehali konfiškácii. Nemecké ovčiaky chránila osobitná vyhláška, a tak sa mnohí chovatelia v snahe zachrániť svoje psy uchýlili ku kríženiu práve s nemeckým ovčiakom.

Po skončení vojny nastal chaos. Jedincov bolo pramálo, chýbali potrebné dokumenty na obnovenie chovu, v ktorom sa navyše objavovalo množstvo krížencov. Napriek tomu sa začala veľká obnova a akitu inu sa podarilo zachrániť. Americkí vojaci si po vojne odvážali akity domov a chov sa tak začal deliť na americký (z privezených psov) a japonský (z pôvodných akít pochádzajúcich z mesta Ódate). Pre nejednotnosť v chove a odlišné predstavy o plemene sa chov rozštiepil na dve plemená – akita inu a americkú akitu (kedysi veľký japonský pes). Akitě inu sa vrátila prestíž a centrom chovu sa právom stalo mesto Ódate. Plemeno bolo oficiálne uznané FCI v roku 1964.

Povaha

V súvislosti s týmto plemenom mnohým napadne jedna charakteristická vlastnosť – vernosť. Akita nie je vhodným psom pre začínajúcich chovateľov, pretože je povahovo trochu zložitejšia, má rada svoj pokoj a veci si rada robí po svojom. Je tvrdohlavá a nesprávne zaobchádzanie či dokonca fyzické tresty môžu spôsobiť, že sa pes stane nezvládnuteľným. Nenechajte sa však zmiasť – akita je veľmi inteligentná. Treba k nej pristupovať ako k rovnocennému priateľovi, nie ako k poddanému. Má silne vyvinutý lovecký inštinkt a v dospelosti sa môže objaviť aj agresivita, preto je veľmi dôležitá včasná a dôkladná socializácia. Napriek tomu ide o vyrovnaného psa, ktorý málo šteká a cudzích ľudí vo svojom okolí skôr ignoruje alebo je odťažitý. Ak sa však s akitou „naladíte na jednu vlnu“, lepšieho priateľa nezískate.

Srsť a sfarbenie

Krycia srsť je hrubšia, podsada je veľmi hustá a jemná. Ideálne je vyčesávať aspoň dvakrát týždenne. Najčastejšie akitu inu uvidíme vo farbe nazývanej „urajiro“, čo je belavá srsť po stranách papule, na lícach, spodnej strane čeľuste, krku, hrudníku, chvoste a na vnútornej strane končatín. Srsť na zvyšku tela je oranžová, viac alebo menej sýta. Ďalšie sfarbenia sú červenobéžová, žíhaná, biela a sezamová.

Zdravie

Pre svoju veľkosť môže trpieť dyspláziou bedrového kĺbu a luxáciou jabĺčka. Často sa u akít stretávame aj s ochoreniami očí a kože. Chov akít v Japonsku podlieha prísnym kontrolám a prešľachtené alebo choré jedince sa z chovu vyradzujú.

Viete, že…

V Japonsku je akita inu symbolom šťastia a zdravia – a tiež psej lásky a vernosti. Poznáte skutočný príbeh Hačika? Hačikovi zomrel pán, no ako jeho najlepší priateľ naňho čakal každý deň na stanici až do svojej smrti (mal necelých 12,5 roka). Celkovo čakal na svojho zosnulého pána Uena 10 rokov – za každého počasia. Všetky pokusy dostať ho inam vždy zlyhali.