Svätobernardský pes

Krajina pôvodu

Švajčiarsko

Klasifikácia FCI

Skupina 2: Pinče, knírače, molosoidné a švajčiarske salašnícke psy
Sekcia 2 – molosoidné psy (horské psy)
Bez pracovnej skúšky.

Výška

Psy: 70 – 90 cm
Suky: 65 – 80 cm

História v skratke

Raný pôvod svätobernardského psa nie je presne známy; niektorí odborníci sa prikláňajú k rímskym molossom, ktorí prišli do Švajčiarska s rímskymi legionármi, no iní sú presvedčení, že bernardín je priamym potomkom horských psov, ktoré chovali alpskí sedliaci. Na vrchole priesmyku Svätého Bernarda, ktorý sa nachádza medzi najvyššími alpskými horami Mont Blanc a Monte Rosa, bol v 10. storočí postavený hospic sv. Augustína ako útočisko pre pútnikov. História bernardína sa začala písať od 17. storočia, keď mnísi v tomto hospici začali chovať na stráženie kláštora a záchranu cestujúcich krátkosrsté psy s mohutnou hlavou, nápadne podobné dnešným bernardínom. Tieto psy boli o niečo menšie než dnešné bernardíny a dokázali pracovať aj v tých najnepriaznivejších horských podmienkach. Popularitu bernardínom priniesol pes menom Barry, ktorý počas svojej „kariéry“ údajne zachránil život 40 ľuďom zasypaným lavínou. Hovorí sa, že v 19. storočí sa do chovu týchto horských psov začali prikrižovať novofundlandské psy a údajne aj nemecké dogy. S nástupom modernizácie záchranárskej činnosti, respektíve s využívaním vrtuľníkov, už boli psy na túto činnosť nepotrebné. Nech je to akokoľvek, v roku 1884 bol založený Švajčiarsky klub pre svätobernardské psy a o tri roky neskôr bol bernardín uznaný ako švajčiarske národné plemeno. V hospici pri sv. Augustínovi sa plemeno chovalo až do roku 2005.

Povaha

Bernardín je skvelou voľbou pre rodiny, ktoré chcú veľkého, dobrosrdečného psa so zlatým srdcom. Svojmu pánovi je oddaný a potrebuje cítiť blízkosť svojich ľudí. Nie je vyslovene strážnym psom, no ak treba, chráni svojho pána a jeho rodinu. Bernardín je tiež známy láskou k deťom a svojou milou, rozvážnou a nekonfliktnou povahou. Napriek svojej tvrdohlavosti je poslušný a dobre ovládateľný aj pre menej skúseného kynológa, ktorý však musí dodržiavať zásady dôslednej, ale láskavej výchovy. Hoci na prvý pohľad vyzerá ako pes, ktorý má rád pohodlie, primeraný pohyb určite potrebuje a rád sa aj prebehne.

Srsť a sfarbenie

Bernardín sa chová v krátkosrstej a dlhosrstej variante (obe majú hustú podsadu). Základná farba je biela s výraznými červenými škvrnami alebo červený až tmavočervený „plášť“ cez chrbát a boky. Hnedožlté škvrny sa tolerujú.

Zdravie

Napriek svojej veľkosti sú bernardíny pomerne odolné a zdravé plemeno, ktoré trápia najmä ťažkosti s pohybovým aparátom (dysplázia lakťov a bedier) a torzia žalúdka. Často sa u tohto plemena stretávame aj s vchlípenými očnými viečkami (entropium).

Viete, že…

Aj vám sa pri predstave bernardína vybaví veľký huňatý pes v snehu so súdkom na krku? Svätobernardský pes bol takto často zobrazovaný, pretože sa tradovalo, že v súdku nosí rum (alebo iný alkohol), ktorým posilňuje zachránených ľudí. Toto však nikdy nebolo potvrdené a celá „legenda“ vznikla tak, že upratovač v Národnom švajčiarskom múzeu v Berne, kde je vystavený vypreparovaný Barry, psovi bez nejakého hlbšieho úmyslu jednoducho zavesil súdok na krk. V nasledujúcich rokoch sa potom zrazov záchranárov začali zúčastňovať bernardíny, ktoré mali symbolicky na krku pripevnený súdoček. Existuje aj teória, že sir Edwin Landseer v roku 1831 pridal bernardínovi súdok na svojom obraze (s názvom Alpské psy) neplánovane, aby dielo oživil.