Appenzellský salašnícky pes

Krajina pôvodu:

Švajčiarsko

Zaradenie FCI:

Skupina 2: Pinče a bradáče, molosoidné plemená, švajčiarske salašnícke psy a iné plemená
Sekcia 3 – Švajčiarske salašnícke psy
Bez skúšky z výkonu

Výška:

Psy: 52 – 56 cm
Fenky: 50 – 54 cm

História v skratke

Appenzellský salašnícky pes, ako už názov napovedá, pochádza z oblasti Appenzell vo Švajčiarsku, kde bol vyšľachtený ako pastiersky pes, ktorý sa zároveň využíval aj ako výborný strážca. Jeho predkami boli pravdepodobne molosoidné psy, ktoré sa do Švajčiarska dostali s rímskymi vojakmi. „Aplík“, ako mu jeho majitelia a chovatelia láskavo hovoria, bol prvýkrát opísaný v roku 1853 v knihe „Tierleben der Alpenwelt“, kde sa o ňom píše ako o „jasne štekajúcom krátkosrsteom, stredne veľkom viacfarebnom salašníckom psovi“. Až do roku 1853 neboli od seba všetky štyri rázy (appenzellský, entlebušský, bernský a veľký švajčiarsky salašnícky pes) oddelené.

Appenzellský salašnícky pes bol ako samostatné plemeno opísaný až v roku 1896. Najväčším propagátorom plemena bol Max Sieber, ktorý sa zaslúžil o začiatok cieleného chovu. Appenzella si všimol na výstave hospodárskych zvierat, no až vďaka milovníkovi salašníckych psov, prof. Dr. Albertovi Heimovi, bol založený „Appenzeller Sennenhund Club“, ktorý ďalej pracoval na rozvoji tohto plemena. V Českej republike sa prvý vrh narodil v roku 2000.

Povaha

Ako je uvedené vyššie, kedysi appenzellský pes pásol a strážil stáda, prípadne vyhľadával zatúlané ovce či kozy. Keď sa nepohyboval pri stáde, strážil ľudské obydlia. V súčasnosti jeho využitie ako pastierskeho psa upadá aj v domovine a chová sa ako rodinný pes, ktorý sa nezľakne takmer žiadneho športu – vďaka temperamentu sa hodí na agility, canicross a podobne. Je výborným strážcom, zodpovedne a neúplatne stráži zverený majetok. K cudzím ľuďom sa správa odmerane alebo ich ignoruje, trvá mu, kým si k nim vybuduje vzťah. Pre svojich ľudí by však urobil čokoľvek a je milujúcim spoločníkom – na svojho človeka je veľmi naviazaný a vytvára si s ním úzke puto. Appenzell skrátka chce byť so svojím pánom a robiť s ním čokoľvek. Vďaka príjemnej „tak akurát“ veľkosti sa s ním dobre cestuje. Zo všetkých salašníckych psov potrebuje najviac zamestnať psychicky aj fyzicky.

Srsť a sfarbenie

Rovnako ako u ostatných salašníckych psov je typické sfarbenie appenzella čierne v kombinácii s hnedou (pálením) a bielou. Na údržbu srsti sú títo psi veľmi nenároční – stačí ich raz týždenne vykefovať. V období pĺznutia treba počítať so zvýšeným množstvom odumretej srsti.

Zdravie

Appenzellský salašnícky pes patrí medzi málopočetné plemená, ktoré nie sú geneticky výrazne zaťažené dedične prenosnými ochoreniami. Ide o húževnaté plemeno, pri ktorom sa kontroluje zdravie kĺbov (lakte, bedrá).

Vedeli ste, že…

Hoci je druhým najmenším zo všetkých štyroch rázov „salašníkov“, z tejto štvorice stráži najlepšie a najostrejšie.