Shiba inu

Krajina pôvodu:
Japonsko

Klasifikácia FCI:
Skupina V – Špice a primitívne plemená

Výška:
Psy: 38 – 41 cm
Feny: 35 – 38 cm

História v skratke

Predkovia dnešnej shiby žili najmä v strednej časti Japonska a slúžili ako malé psy na lov vtákov a drobnej zveri (názov shiba inu môžeme voľne preložiť ako malý pes z krovia alebo krovinatého lesa). Plemeno sa spočiatku viac-menej formovalo samo bez výrazného zásahu človeka, okrem iného aj preto, že neexistovali iné psy, s ktorými by sa shiba krížila.

To platilo približne do začiatku 19. storočia, potom v Japonsku nastal rozmach kynológie. Po otvorení hraníc sa do krajiny dostala epidémia psinky a veľká časť populácie shíb zahynula (šlo o línie „san’tu shiba“ a „mino shiba“). Problémom bolo aj kríženie s inými plemenami, ktorých prílev spôsobilo sprístupnenie Japonska svetu. Našťastie zostal dostatok psov z línie „shinsu shiba“, čo umožnilo obnovu plemena a čistokrvného chovu bez ďalšieho kríženia.

V roku 1937 bola shiba inu vyhlásená za národný poklad a o tri roky skôr bol vytvorený oficiálny štandard. Z Japonska sa shiba dostala do USA a následne do ďalších krajín. Dodnes sa v Japonsku využíva aj ako lovecký pes.

Povaha

Plemeno shiba inu nebolo vyšľachtené na úzku spoluprácu s človekom, a preto medzi jeho typické povahové črty patrí najmä sebestačnosť, odvaha a sebavedomie. Je čistotná a má výborný orientačný zmysel. Pre svoju svojhlavosť a čistotnosť býva označovaná za psa s mačacou povahou.

Nie je vhodná pre začiatočníkov, ktorí si o plemene vopred nič dôkladne nenaštudujú a nenavštívia aspoň niekoľko chovateľských staníc. Nehodí sa ani pre netrpezlivých a hrubých ľudí bez zdravého sebavedomia. Ten, kto chce zdieľať život so shibou, potrebuje najmä nadhľad, trpezlivosť, dôslednosť a zmysel pre humor. Taký človek získa skvelého spoločníka. Nedôslednosť a nervozitu si shiba vykladá ako slabosť a taký človek si nezíska jej rešpekt ani ochotu spolupracovať.

Shiba inu sa dá vychovať, no s výcvikom je to náročnejšie – je to tak trochu „prospechár“, robí veci po svojom, nie vždy hneď a niekedy je potrebné povel zopakovať viackrát. Všetko by malo prebiehať formou hry a shiba by mala z aktivity niečo mať, pretože nedostatočná motivácia (prečo by to mala robiť, keď z toho nič nezíska?) a prílišné „naviazanie“ psa na človeka nie sú správnou cestou.

Po dôslednom tréningu ju možno naučiť aj pohyb bez vodítka v prírode, no nemožno to brať ako samozrejmosť. Shiba je ideálny parťák na výlety a dlhé prechádzky, no poteší ju aj coursing alebo agility. Dôkladná socializácia je však nevyhnutnosťou.

Srsť a sfarbenie

Shiba inu sa chová v týchto farbách: červená, čierna s pálením, sezamová (zmes červených, čiernych a bielych chlpov). Všetky sfarbenia by mali mať tzv. urajiro – svetlú srsť na papuli, krku až po spodnú časť trupu, na „nohaviciach“ (zadnej časti stehien) a na spodnej strane chvosta.

Srsť je rovná, tvrdá, s hustou podsadou. Počas pĺznutia je potrebné časté kefovanie.

Zdravie

Medzi veľké prednosti plemena patrí odolnosť a pevné zdravie, ktoré nie je zaťažené výraznými geneticky prenosnými ochoreniami typickými pre plemeno. Shiba inu je pes, ktorý sa pri správnej starostlivosti dožíva vysokého veku.