Bloodhound

Krajina pôvodu

Belgicko

Klasifikácia FCI

Skupina 6: Duriče, farbiare a príbuzné plemená
Sekcia 1 – veľké duriče
S pracovnou skúškou.

Výška

Psy: ideálne 68 cm; suky: ideálne 62 cm

História v skratke

Psy podobné bloodhoundovi (svätohubertskému psu) sa údajne vyskytovali ešte pred križiackymi výpravami, no plemeno ako také šľachtili až mnísi z ardénskeho kláštora v Belgicku, ktorí vždy chovali veľkých duričov. Tieto psy kvôli zachovaniu čistej krvi nekrižovali s inými plemenami a dodávali ich ako vynikajúcich poľovníckych psov do Francúzska.

V 7. storočí v kláštore žil mních Francois Hubert, ktorý sa po svätorečení stal patrónom poľovníkov (sám bol vášnivým lovcom). Obľuba bloodhoundov začala stúpať a dostali sa tak do ďalších krajín – v 11. storočí sa vďaka Viliamovi Dobyvateľovi dostali do Anglicka, kde si ich pod svoj patronát vzala kráľovná Viktória. V Anglicku sa toto plemeno začalo používať na stopovanie zlodejov a zločincov.

Po kolonizácii Ameriky sa bloodhoundy používali na stopovanie utečených otrokov. Vzhľadom na ich miernu a priateľskú povahu však bolo potrebné chovať ich po boku ostrejších plemien (napr. dobermanov), pretože po vystopovaní sa bloodhound išiel s vystopovanou osobou pomaznať a často dochádzalo aj ku krádežiam týchto psov.

Legendárnym bloodhoundom bol Nick Carter, ktorý zvládol 650 úspešných stopovaní a jeho rekordom bola stopa stará 105 hodín. Ako to býva, s dvoma svetovými vojnami prišiel útlm plemena a bloodhoundov sa podarilo opäť vrátiť na výslnie po druhej svetovej vojne. V súčasnosti sa opäť vracajú k svojim loveckým koreňom.

K nám sa prvé bloodhoundy dostali roku 1974 (išlo o chovný pár a importovali ich manželia Charyparovci) a prvý vrh sa narodil o tri roky neskôr.

Povaha

Názov „bloodhound“ je zavádzajúci, pretože v skutočnosti je tento nežný obor dobromyseľný, priateľský a voči svojej rodine veľmi oddaný a kontaktný. Je temperamentný a inteligentný, ale má svoju hlavu, a na množstvo vecí teda vlastný názor. Odlúčenie od pána väčšinou nezvláda veľmi dobre, preto je potrebné najmä zapracovať na zvládaní samoty.

Medzi ostatnými psami nebýva dominantný a nemá sklony k štvanici a loveniu zveri – skôr má tendenciu ju stopovať. Bloodhound je citlivý pes, ktorého treba vychovávať dôsledne a láskavo, nikdy však nie hrubo a s nátlakom.

Srsť a sfarbenie

Srsť je krátka a tvrdá, jej údržba nie je náročná. Povolené farby sú čierna s pálením (black and tan), pečeňovo hnedá s pálením (liver and tan) a čisto červená bez pálenia (red). Malé biele znaky na hrudi, prstoch a špičke chvosta sa tolerujú, nie sú však žiaduce.

Zdravie

U bloodhounda sú časté očné vady (vchlípenie a vychlípenie očného viečka), ušné ochorenia (zápaly kvôli dlhým, previsnutým ušiam) a kožné ochorenia (zápaly, ekzémy). Ako veľkému plemenu sa im nevyhýba torzia žalúdka a kĺbové ťažkosti (najmä dysplázia lakťov aj bedier). Pomerne často sa vyskytuje aj znížená funkcia štítnej žľazy (hypotyreóza) a nádorové ochorenia.